Je predsa všeobecne známe čo teda šťastie pre človeka znamená, vieme predsa že je to ľudská spokojnosť, ktorá je pre samotného človeka nenahraditeľná a nevyhnutná pre jeho život, lebo človek bez kúsku šťastia nežije, ale prežíva svoj život, ktorý mu bol darovaný. Šťastie ako pocit, ktorý v človeku vyvoláva niekedy až extrémnu radosť, krik a slzy je tak kolísavý a striedavý, že nie je schopné ho kontrolovať. Tento pocit je blaho, ktoré sa človekovi dopraje tak, aby jeho život bol v stave spokojnosti s tým čo má. Jeho vnútro je v stave pokoja takisto ako aj jeho duša a samotný človek, ktorý je ovplyvnený šťastím je tak vyrovnaný zo svojím životom vďaka tomuto pocitu, ktorý sa v ňom prejavuje pokorou, dobrom, prejavom lásky, srdečnosťou. Šťastný človek tvorí základ najvyššieho dobra aké vo svete môže existovať. Šťastie v človeku, teda prejav tohto pocitu môže vyvolávať mnoho vecí, ale výhradne príjemných. Môže to byť radosť z nájdenej lásky, z uzdravenia chorého príbuzného, výhra v lotérií, splnený sen.....
V každom človekovi sa šťastie prejavuje ináč, niekto plače a skrz svoje slzy dáva najavo šťastie, ktoré ho zasiahlo. Iní sa zas usmieva, či už kričí, skáče alebo obíjma prvú osobu v jeho dohľade. Šťastie je prejavené radosťou, ba dovolím si tvrdiť že radosť a šťastie sú svoje spriaznene duše, keďže človek prejavuje zásah šťastia skrz radosť. Je jasné že teda radosť k šťastiu patrí ale opýtam sa takto, je radosť v každom človeku rovnaká? Je teda šťastie človeka pre každého rovnaké? Dokážu sa dvaja ľudia rovnako tešiť a byť šťastní? Myslím že nie. Každý človek túži po niečom inom a teda je tu ten prirodzený fakt, že šťastie človek nachádza skrz túžbu a túžba je pre každého človeka ináč silná, niekto túži viac, niekto menej. Niektorí ľudia k tomu aby bolí šťastní potrebujú málo, netúžia po veľkých veciach, stačia im slová od milovaných ľudí, obyčajné objatie, stačí im zažiť krásny deň a prežiť zážitky, ktoré sa zmenia na spomienky, a neskôr pri pomyslení na nich, im vyčaria úsmev na tvári. K tomu aby bol človek šťastný stačí tak málo a tak zopár jednoduchých vecí, že sa niekedy nad tým nezamýšľame a strácame tu vzácnu hodnotu a okamih naplnenia šťastím i bežnými vecami. Človekovi stačí, teda všeobecne ľuďom, málo k nájdeniu šťastných okamihov, napríklad počuť v rádiu obľúbenú pieseň, ktorú máte spoločnú so svojou polovičkou alebo priateľom, vidieť úsmev staršej osobe, ktorej ste pomohli prejsť cez cestu, potešiť niekoho svojou prítomnosťou, vedieť že budete mať čo večer jesť, pozrieť si skvelý film, ktorý vás naplní alebo prečítať si knihu, či už dozvedieť sa radostnú novinu, vedieť, že po návšteve lekára nie ste chorý....
V dnešnom svete je však šťastie vrtkavé. Ľudia si nevážia dané okamihy, ktoré sú také krásne a pritom plné energického náboja. Dnes už ľudia závidia šťastie iným ľuďom, ale spýtajte sa sami seba, čo je pre vás šťastie? Šťastie nikdy nebolo hmotnou formou ale vždy to je o duševnom naplnení. Ako povedal Demoktritos (starogrécky filizofof): "jeho vedomie dáva človeku rozum". Ak je človek vážne šťastný je teda aj rozumný, v tom prípade nemôže prejavovať závisť. Jeho cieľom je darovať iným ľuďom to čo má a teda podeliť sa s týmto pôžitkom, ktorý napĺňa jeho život. Prečo dnešní ľudia, mladí alebo starí, závidia to, že niekto je majiteľom auta, motorky, bytu alebo ma peknú priateľku a každý víkend je na super akcií kde sa s ním baví kopa ľudí? Je toto pre neho nevyhnutnosť? Takíto človek by sa mal pozrieť na seba a uvedomiť si, že ak chce byť on šťastný, tak nemá sledovať iných ale seba a mal by začať v prvom rade u seba, v hľadaní jeho vlastnej cesty za poznaním pravého šťastia uvedomujúc si, že to šťastie má všade naokolo seba, len mu treba správne pozrieť do očí. Šťastie je už len to, že je zdravý a že má rodinu, ktorá ho miluje. Každý ma právo byť šťastný, človek sa má tešiť s maličkosti a hľadať ich v každodennom živote, lebo tie krásne veci sa dejú stále. Ako taký človek, ktorý sa cíti byť o šťastie okradnutý, môže vedieť, že vyššie spomínaný človek, pri ktorom sa na prvý pohľad zdá, že má všetko nie je nešťastný? Je to len dojem, očný klam, ktorý mu zakrýva tu jeho cestu za poznaním šťastia a to je treba pozmeniť. To pravé šťastie si vytvoriť sám....
Niekto by povedal že šťastie je o niečom inom, že je to pocit u človeka, ktorý si dokáže sám zaobstarať kedy si povie, respektíve sám učiní rozhodnutia, ktoré sa mu budú zdať šťastné. Klamal by som, že ak človek dostane dar, príkladne vo veľkej finančnej hodnote, napríklad byt od rodičov, žeby nemal byť šťastný. Áno, nech je ale čo nastane potom keď sa do toho bytu nasťahuje a začne v ňom žiť, pripraví zopár akcií pre priateľov počas ktorých zažijú kopec srandy? Šťastie ako pocit je neustále a nekonečné ale často-krát časom pominuteľné. To značí, že človek nebude večne šťastný z jednej veci. Nemôže sa živiť tými istými spomienkami, dotovať tak svoj vak šťastia opakovanými skutkami. Potešia ho, ale nenaplnia. Je teda jasné, že šťastie, pocit, ktorý sa nachádza v každej ľudskej bytosti je neodmysliteľná súčasť života, že ak sa jedna o úsilie naplniť samého seba energiou, ktorá šťastie ako samotný druh pocitu má v sebe, je neoceniteľná, nepredajná, nenahraditeľná.
Tak teda "Šťastie ako pocit" je súčasť nášho života, šťastie si tvoríme sami a hľadíme mu každý deň do očí a je len na nás či ho prijmeme alebo obídeme. Šťastie prejavujeme skrz radosť a nachádzame ho skrz túžbu. Je také veľké a silné ako ho človek dokáže prijať a je len a len na ňom či počas svojej existencie chce byť šťastný. Ak áno, tak je nutné robiť skutky, ktoré ho týmto pocitom naplnia tak, že svoj život bude považovať za pokorný, srdečný, radostný, plný ideálu a lásky, vďaka čomu budeme robiť šťastnými aj iných ľudí. Šťastie je pre každého a na každého čaká...
